Červená armáda nebola len osloboditeľka. Niektorých Slovákov počas vojny odvliekla do gulagov, tvrdí historik
Pred 80 rokmi bol porazený nacizmus a skončila sa Druhá svetová vojna, počas ktorej zomreli desiatky miliónov ľudí. Historik z Ústavu pamäti národa Branislav Kinčok tvrdí, že dnes je o to dôležitejšie, aby filmy či seriály prinášali reálny náhľad do historických udalostí, keďže preživších je po celom svete už len hŕstka.
„Vo výsledku Prvej svetovej vojny bola svojim spôsobom zakódovaná Druhá svetová vojna. Hitlerovi pomohli k moci politické či ekonomické aspekty, ale aj jeho osobné črty. Disponoval politickým talentom a dokázal sa v Nemecku dostať k absolútnej moci," povedal v relácii Doslova.
K moci mu dopomohla veľká hospodárska kríza, ktorá ničila nemeckú ekonomiku a ľudia za to vinili vtedajšiu politickú moc. V krajine v tom čase bola nezamestnanosť na úrovni 50 percent. Historickým faktom navyše je, že Nemecko sa Versaillskou zmluvou zaviazalo, že nebude budovať armádu, no nedodržiavalo to.
„Toto sa začalo veľmi rýchlo obchádzať. Už v roku 1922 dvaja vyvrheli Európy, Nemecko a Sovietsky zväz, podpísali Rapallskú zmluvu, kde Sovietsky zväz dal k dispozícii predstaviteľom Berlína svoje cvičiská, kde mohli cvičiť na tankoch aj lietadlách. Na oplátku oni školili dôstojníkov Červenej armády.“
Kolaborácia v kontexte doby
Historik Kinčok vysvetľuje, že kým Adolf Hitler bol šíriteľ rasovej nenávisti, Josif Stalin zase triednej nenávisti. Na začiatku tak krajiny spolupracovali a spoločne si plánovali rozdeliť územia a vplyv v Európe, svet im najprv ustupoval.
„Téma kolaborácie je veľmi ťažká a historik by nemal moralizovať. Príkladom kolaborantstva bol napríklad Emanuel Moravec. Bola to postava najmä z roku 1938 a potom 1939 až 1945. Najprv, aj publikačne, vystupoval veľmi ostro proti Adolfovi Hitlerovi a nacistickému Nemecku. Bol jeden z vedúcich dôstojníkov, ktorý požadoval od Eduarda Beneša pred Mníchovom, aby sme sa bránili. Neskôr za to Beneša odsudzoval. No potom sa stal, po roku 1939, príkladom kolaborantstva s nacistickým Nemeckom.“
Myslí si, že dôvodom je, že neemigroval, ostal v Česku a realita Protektorátu a nemeckej nadvlády ho nakoniec zlomila. „Pravdepodobne sa snažil nejakým spôsobom prežiť. Možno uveril tomu, že Nemci vytvoria takzvanú novú Európu.“
V prípade Slovenska bol hlavným determinantom udalostí Mníchovský diktát. „Západné mocnosti opustili Československo a nechali ho napospas Nemecku, do jeho sféry vplyvu. Potom prišiel 14. marec a vyhlásenie Slovenského štátu.“ Politici na našom území navyše predpokladali, že spoluprácou s Nemeckom dostanú naspäť južné územia.
„Jednoznačne vieme povedať, že Jozef Tiso niesol politickú zodpovednosť, tým je povedané všetko,“ reagoval Kinčok na neustále sa vracajúce ospravedlňovanie činov Ľudáckej Slovenskej republiky, ktorá svojich občanov posielala na smrť. Pripomenul, že spojenci po prvýkrát uverili informáciám, čo sa v táboroch deje, až keď Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler po úteku z Auschwitzu napísali správu.
Červená armáda
„Je veľký problém rozoznať, kedy bola Červená armáda ešte osloboditeľka spod nacizmu a kedy už bola šíriteľka ideológie alebo vplyvu stalinského Sovietskeho zväzu,“ reaguje na otázku, ako by sme sa na Červenú armádu vlastne mali pozerať.
Sovietsky zväz síce oslobodil slovenské územie od nacistickej okupácie, ale problematický je vývoj po roku 1945. Kinčok tak upozorňuje, že na jednej strane je úloha Červenej armády nespochybniteľná, na druhej strane to neprinieslo slobodu, len inú sféru vplyvu. „Musíme vnímať aj tento aspekt oslobodenia, lebo vieme, čo sa dialo po roku 1948.“
Zároveň upozornil, že v roku 1945 sa na našom území páchali viaceré vojnové zločiny sovietskych vojakov. Ľudí brali do Gulagu, nie všetci sa pritom previnili. „Potrebovali ľudí na obnovovanie zničenej sovietskej ekonomiky po nacistickej okupácii, aj to bol faktor.“
Zamlčaná história
Práve kvôli totalite sa viaceré udalosti Druhej svetovej vojny zamlčiavali a glorifikovala sa úloha Červenej armády. „Vyzdvihovala sa hlavne tá osloboditeľská úloha Červenej armády. O tom, akú skúsenosť malo slovenské obyvateľstvo počas prechodu frontu sa nehovorilo. Vojnové škody boli na úrovni 114 miliárd vtedajších československých korún, bolo to na úrovni 30 ročných rozpočtov vtedajšej krajiny. Dnes by to boli straty na úrovni bilióna eur.“
Upozorňuje, že do roku 1989 sa tieto fakty vôbec nespomínali. Krivilo sa aj nazeranie na Slovenské národné povstanie, kde sa hlavná úloha pripisovala komunistom.
„Hlavným organizátorom z radou KSS mal byť Gustáv Husák. Pritom ten sa o vypuknutí SNP dozvedel až 30. augusta v Bratislave na ulici od jednej pani. Aj to o niečom svedčí. Jemu to vyčítali na súde v roku 1954, nepriznal to, ale potvrdila to aj tá pani na súde, ktorá mu to hovorila.“
Dnešné oslavy „Veľkej vlasteneckej vojny“ v Rusku sú plné pátosu. Kinčok to vníma ako tému, ktorá má spájať spoločnosť. „Je množstvo ľudí, ktorí nesúhlasia s vojnou na Ukrajine, tieto oslavy vnímam ako snahu udržať tú spoločnosť pokope. Možno aj umlčať tie protestné hlasy voči vojne.“