Je sloboda v Hongkongu definitívne mŕtva? Čínske zovretie sa každým dňom pritvrdzuje

Nechýbali slzy, vreckovky ani silné slogany, keď nedávno „dobrovoľne“ odišla zo scény posledná strana brániaca zvyšky hongkonskej demokracie. „Pod obrovským politickým tlakom sme prijali ťažké rozhodnutie o vlastnom rozpustení. Protestovali sme v parlamente, na uliciach i na súdoch. No prišli sme na koniec našej cesty,“ odznelo na poslednej tlačovej konferencii Ligy sociálnych demokratov.

Strana, vystupujúca pod pôvabnou anglickou skratkou LSD, bola jednou z hlavných síl v pozadí najväčšej vlny protestov v dejinách Hongkongu a zrejme i celej komunistickej Číny.

Dobré čísla

V čase ich kulminácie v polovici roka 2019 zapĺňali hongkonské ulice státisíce demonštrantov. Na najväčšom proteste sa zúčastnili asi dva milióny ľudí, čo predstavuje viac než štvrtinu populácie tejto kedysi britskej kolónie a dnes vraj „osobitnej“ administratívnej oblasti ríše stredu.

Podľa výpočtov expertov by to malo bohato stačiť. Štatistické analýzy veľkých súborov dát dokazujú, že prakticky žiadna vláda nedokáže odolať pokojným protestom, do ktorých sa zapojí najmenej 3,5 percenta miestneho obyvateľstva. Ľudia si takouto masovou účasťou skoro vždy dokážu vynútiť zmenu režimu alebo ho aspoň dotlačiť k veľkým ústupkom.

Aj pravidlo „3,5%“ má však svoje povestné výnimky. A faktory, ktoré môžu celé protestné hnutie potopiť bez dosiahnutia výsledku.

Hongkong mal tú smolu, že sa ocitol práve v tejto zóne odchýlok. Ani miliónová mobilizácia nebola nič platná v zápase s obrom z Pekingu, ktorý sa proste odmietol s demonštrantmi baviť.

Sľuby sú lacné 

Keď Británia v roku 1997 po stáročí koloniálnej vlády vracala Hongkong čínskym komunistom, nikto sa nepýtal, čo si o tom myslia miestni ľudia. A čínski komunisti prirodzene vzorne podpísali všetko, čo sa od nich očakávalo.

Na základe pravidla „jedna krajina – dva systémy“ mali mať Hongkončania minimálne na polstoročie garantovanú ochranu ich čiastočnej demokracie, politickej i ekonomickej samosprávy, nezávislého súdnictva a médií, ako aj všetkých dovtedajších občianskych i ľudských práv.

V silne autoritárskej Číne tak vznikla miniatúrna zóna slobody, ktorá bola napriek všetkým nedokonalostiam a polovičatosti celkom neporovnateľná s pomermi vo zvyšku 1,4-miliardovej krajiny.

Lekárnik Si

„Na začiatku to celé fungovalo veľmi dobre, ale postupne sa veci začali meniť k horšiemu, obzvlášť od nástupu prezidenta Si Ťin-pchinga v roku 2012,“ vysvetlil pre HN expert na čínsku politiku a spoločnosť Filip Noubel z Asociácie pre medzinárodné otázky (AMO).

Nový generálny tajomník čínskej komunistickej strany skoro pochopil, že hongkonská sloboda, hoci len veľmi relatívna a obmedzená na jedno mesto, predstavuje hrozbu pre jeho snahu o samovládu a kontrolu občanov. S nevôľou niesol už to, že sa tam stále môžu publikovať knihy či články kritizujúce prezidentovu rodinu a celý vládnuci systém.

Si Ťin-pching preto rozbehol vlastnú stratégiu „normalizácie“ pomerov v Hongkongu a ich podrobenie tvrdej cenzúre vládnucej vo zvyšku Číny. Popri tom podporoval migráciu ľudí z iných častí krajiny, ktorých príchod začal zásadne meniť podobu hongkonskej spoločnosti.  

Komunistický „cisár“ sa však naozaj zľakol až miliónových protestov v roku 2019. Vtedy si uvedomil, že nezávislý duch Hongkončanov je nebezpečne silný aj vyše dve desaťročia po návrate mesta do lona čínskej matky. Rozhodol sa preto nasadiť radikálnu „liečbu“ v podobe čínskeho zákona o štátnej bezpečnosti. A ten za päť rokov zmenil Hongkong na nepoznanie.

Gumové paragrafy

Zámerne vágne ustanovenia zákona umožnili, aby mohol byť použitý prakticky voči komukoľvek. Stovky aktivistov, poslancov, novinárov, akademikov či študentov boli zatknuté a obvinené z podvracania štátu, zo separatizmu, z kolaborácie s cudzími mocnosťami či z terorizmu. Mnohých odsúdili na dlhé väzenské tresty, iní čakajú na proces za mrežami často aj celé mesiace a roky.

„Moji hongkonskí kolegovia nezriedka trávia celé víkendy na návštevách svojich väznených známych z neziskoviek a médií, ktorí si dovolili otvorene kritizovať čínsku armádu, komunistickú stranu, prezidenta Siho alebo obmedzovanie demokracie,“ dokresľuje analytik Noubel.

Veľké množstvo Hongkončanov na uväznenie nečakalo a rozhodlo sa odísť do exilu. Odhaduje sa, že za posledných päť rokov mesto pre obavy z politických represií opustilo viac než pol milióna ľudí. Mnoho sa ich odsťahovalo na Taiwan, do Británie či Kanady, kde vznikli silné exilové hnutia. Dobre si však uvedomujú, že naspäť do vlasti sa už možno nikdy nebudú môcť vrátiť.

Slobodné médiá a inštitúcie v samotnom Hongkongu však fakticky prestali existovať. Prodemokratické strany a organizácie, ktoré sa ešte odvažovali verejne pôsobiť, sa postupne samy rozpustili  –  pod tlakom vyhrážok, že v opačnom prípade zmiznú vo väzeniach aj ich vlastní členovia. Tí, čo zostali doma, nemali spravidla inú voľbu než sa stiahnuť z verejne exponovaných zamestnaní, nasadiť autocenzúru a ponoriť sa do ochranného bunkra mlčania. „Rozdiely medzi pomermi v Hongkongu a pevninskou Čínou sú každý deň menšie a menšie,“  konštatuje expert.

Načo nám je Hongkong?

Biznismeni síce radi hovoria, že ich politika nezaujíma. Keď sa však dostanú do právnych problémov či sporov so štátom, veľmi oceňujú existenciu nezávislých súdov. Ktoré sú už v Hongkongu taktiež len minulosťou.

Kedysi kozmopolitnú finančnú metropolu východnej Ázie zmenil Si Ťin-pching a jeho bezpečnostný zákon aj z ekonomickej stránky. Mesto za posledné roky opustili početné medzinárodné koncerny, organizácie a veľké podniky. Ich miesto sčasti zaujali čínski podnikatelia, ktorí už poslušne hrajú podľa nôt dodaných z Pekingu a sú otvorení aj pre rôzne pochybné obchody vrátane biznisu so štátmi postihnutými západnými sankciami.

K zásadnej zmene atmosféry prispieva aj pokles návštevníkov z celého sveta a s ním súvisiaci úpadok turizmu. Výrazne to postihuje aj miestne luxusné „brandy“ a módne domy hlásiace stratu zahraničných klientov, ktorých nedokážu nahradiť ani bohatí Číňania z pevniny. Celkový úpadok Hongkongu ako ekonomického a obchodného hubu pritom nahráva do karát komunistickým vládcom z Pekingu.

„Si Ťin-pching a jeho tím sa chcú komplikovaného Hongkongu z tejto stránky zbaviť. A na jeho miesto postaviť neďaleký Šen-čen,“ domnieva sa Noubel. Zahraničným investorom preto ponúkajú tento 17-miliónový megalopolis, jedno z najrýchlejšie rastúcich miest sveta. Akýsi Hongkong 2.0 disponujúci moderným prístavom a špičkovými technológiami a službami.

Výstrel do srdca 

„Voňavý prístav“, ako znie jedno z poetických označení Hongkongu, sa od zvyšku Číny nelíšil iba svojím politickým či ekonomickým fungovaním. Tamojší ľudia majú aj vlastnú, hlboko zakorenenú kultúrnu identitu založenú na kantončine ako svojom materinskom jazyku. Noubel zdôrazňuje, že nejde iba o čínsky dialekt, ako sa to často mylne uvádza, ale fakticky o samostatný jazyk. Podobá sa skôr vietnamčine než mandarínskej čínštine, ktorou hovorí väčšina obyvateľov pevninskej Číny. Samotní obyvatelia Hongkongu v minulosti často ani mandarínčinu neovládali, popri kantončine bola ich druhým jazykom angličtina.

Aj osobitný, kantonský charakter Hongkongu sa však začína zásadne premieňať. Nielen preto, že sa tam za posledné skoro tri desaťročia prisťahoval asi milión mandarínskych Číňanov. Už asi pred 20 rokmi čínske úrady spustili veľkú mandarinizáciu hongkonskej spoločnosti, ktorá ešte zosilnela po nástupe Si Ťin-pchinga a zavedení bezpečnostného zákona.

„Si Ťin-pchinga kantonská identita Hongkongu veľmi štve, považuje ju za jazykový separatizmus. V rozpore s realitou vyhlasuje, že všetci sme Číňania, a preto hovoríme po mandarínsky,“ objasňuje expert.  

Väčšina Hongkončanov stále hovorí kantončinou. Majoritná čínština sa však čoraz viac presadzuje v miestnych školách, médiách, firmách či úradnom styku. Tento proces spravidla prebieha ruka v ruke s výchovou k čínskemu patriotizmu a so šírením oficiálnej štátnej ideológie. Ak chce človek napríklad urobiť kariéru v štátnej správe, musí nezriedka dokazovať svoje vlastenecké city či ovládanie mandarínčiny. V rámci kultúrneho počínšťovania tiež v miestnych kinách ubúda západných či kantonských filmov, ktoré nahradzujú patriotické snímky. Samozrejme, v mandarínčine.

Steny majú uši

Hongkonská spoločnosť je pod enormným tlakom Pekingu čoraz viac rozpoltená. Časť ľudí, domácich i prisťahovalcov sú čínskymi vlastencami z presvedčenia a podporujú predstavu čínskej jednoty a boja proti údajným pozostatkom kolonializmu, ktorým sa zvykne ospravedlňovať osekávanie hongkonskej osobitosti.

Väčšina Hongkončanov má však podľa všetkého stále iný názor, no musela sa s ním uchýliť do vonkajšieho alebo aspoň vnútorného exilu. Nezávislé prieskumy sa už nevykonávajú, ale v období pred zavedením bezpečnostného zákona podporovalo väčšiu demokraciu a samosprávu svojho regiónu 60 až 70 percent miestneho obyvateľstva. V Hongkongu dnešných dní sa však dejú ešte donedávna nemysliteľné veci, ktoré sú bežnou normou v autokraciách rôznej formy po celom svete.

Vo veľkom prekvitá špehovanie a udávanie. Nielen zo strany vládnych agentov, ale i spoluobčanov. Úrady na tento účel zriadili dokonca špeciálnu horúcu linku, kde môžu bdelí občania nahlasovať podvratné protištátne aktivity. Často sa stáva, že učiteľov v školách udávajú vlastní kolegovia alebo žiaci za to, že nie sú dosť vlasteneckí, kriticky sa vyjadrujú k oficiálnej politike alebo sa odchyľujú od jej ideologických príkazov. Na neustále šikanovanie zo strany úradov na základe podnetov občanov sa sťažujú aj majitelia obchodov spojení s niekdajším prodemokratickým hnutím.

Neustály tlak a represie vyvolávajú aj veľa negatívnych emócií, ktoré sa prejavujú aj otvoreným napätím medzi pôvodnými Hongkončanmi a prisťahovalcami z pevniny. Na sociálnych sieťach sa to hemží vzájomnými, až rasistickými nadávkami a z času načas dochádza na uliciach či obchodoch aj k otvoreným potýčkam a bitkám.

Telefón nie je na hranie

Postupnú hĺbkovú demontáž starého Hongkongu nevykonáva Peking, samozrejme, priamo, ale prostredníctvom poslušných úradníkov miestnej samosprávy, ktorá už však dávno žiadnou samosprávou nie je. Hongkonská vláda, parlament aj samotný šéf autonómie sú už dávno iba prevodovými pákami Pekingu.

Fungujú na základe nepísaného „telefonického práva“, ktoré je jedným z hlavných pilierov fungovania celej Čínskej ľudovej republiky. „Nejaký činiteľ z hlavného mesta zavolá niekomu vysokopostavenému v Hongkongu a povie: ty to zariadiš takto a takto. A on už potom presne vie, čo má urobiť,“ objasňuje znalec miestnych pomerov.  

Ďalším základným princípom je neustála neistota v tom, čo ešte je a čo už nie je dovolené. Mechanizmus cenzúry sa v Číne neustále mení a prispôsobuje. Dnes je možné o niečom hovoriť, ale zajtra už nie. A previnilcov, ktorí možno len nepostrehli najnovší poryv ducha doby, možno kedykoľvek exemplárne potrestať. Právny štát a bezpečie sa tak presunuli z reality do učebníc dejepisu.

1984?

Hongkong rozhodne stále nie je Severnou Kóreou ani inou totalitou podobného rangu. No v porovnaní s minulosťou, keď bol asi najslobodnejším mestom-malým štátom, nielen v rámci Číny, ale i v celej Ázii, však prešiel ohromnou transformáciou. Z európskeho hľadiska síce vyzerá skoro ako diktatúra, ale z hľadiska čínskych vládcov je tamojšia sloboda vďaka pozostatkom starého systému stále pomerne veľká.

„Sám som žil desať rokov v Pekingu. A keď som cestoval do Hongkongu, bol to pre nás v tom kontraste neuveriteľný ostrov voľnosti a demokracie. Dnes sa mesto zjednodušene povedané zmenilo z britskej kolónie na kolóniu pekinskú,“ opisuje analytik AMO.

V Hongkongu je napriek tomu stále dovolený priestor, ktorý v Číne už dávno zanikol. Čo sa týka stavu médií, občianskej spoločnosti alebo práv sexuálnych menšín. Trend je však jasný a smeruje k ďalšiemu zglajchšaltovaniu oblasti podľa predstáv čínskych komunistov. Heslo „jedna krajina, dva systémy“ síce stále existuje na papieri, no v realite je to stále viac systém jediný.

Vodcov strach

Veľkého otca národa v skutočnosti Hongkong až tak nezaujíma. V samotnej Číne má aktuálne totiž dosť iných, vážnych problémov. Na mape obrovskej ríše stredu tento región takmer ani nevidno a miest porovnateľnej veľkosti sú v nej desiatky.

Keď však v Hongkongu dôjde k prejavom rezistencie a nespokojnosti, stáva sa zrazu pre Peking najvyššou prioritou. Po masových protestoch z roku 2019 si Si Ťin-pching zrejme povedal, že nikdy sa už nič také nesmie zopakovať.  A zdá sa, že jeho snahy dobre napredujú. Na posledné, hoci len malé prejavy verejného odporu sa Hongkončania zmohli počas pandémie covidu.

„Prezident Si má celkovo strach z organizovaného hnutia nespokojných občanov. Bojí sa, že by niečo podobné ako v Hongkongu mohlo v dôsledku sociálnych problémov vzniknúť aj v pevninskej Číne,“ uzatvára Filip Noubel.