Závislí od svojich názorov

Autor je špecialista na inovácie a riadenie zmien.

Ak by existovala závislosť, ktorou trpíme takmer všetci bez rozdielu veku, pohlavia či profesie, bola by to táto: závislosť od vlastného názoru. Na prvý pohľad to znie nevinne. Veď čo je zlé na tom mať jasno v tom, čomu veríme? V praxi je to však zdroj množstva osobných aj globálnych komplikácií.

Neuveriteľné je, ako málo času venujeme overovaniu svojich názorov. Naopak, oveľa viac energie a peňazí míňame na to, ako ich presadiť – vo firme, na poradách, v biznise aj v spoločnosti. Psychológovia tento fenomén nazývajú konfirmačné skreslenie. Mozog je nastavený tak, aby vyhľadával dôkazy, ktoré potvrdzujú to, v čo už veríme, a ignoroval tie, ktoré by naše presvedčenie spochybnili. V dobe, keď máme k dispozícii prakticky nekonečné množstvo údajov, by sa mohlo zdať, že rozhodnutia manažérov budú čoraz racionálnejšie. Paradoxne je však efekt opačný: rýchle tempo, tlak na výsledky a pretlak informácií nás čoraz častejšie tlačia do toho, aby sme sa opierali o „pocit správnosti“ namiesto dôkladného overenia.

Výskum Stanford Graduate School of Business ukázal, že až 58 percent strategických rozhodnutí vo firmách sa robí na základe predpokladov a osobnej skúsenosti manažérov, nie overených dát. V prostredí, kde sa trhy menia rýchlejšie než firemné stratégie, to môže byť riskantné. A niekedy až fatálne – stačí sa pozrieť na spoločnosti, ktoré ignorovali signály o zmenách zákazníckych preferencií alebo technologických trendov, pretože ich lídri „vedeli svoje“.

Je to pochopiteľné. Overovanie názorov je namáhavé. Vyžaduje ochotu vystaviť sa nepríjemnému zisteniu, že nemáme pravdu. Vyžaduje kultúru, kde otázka „Čo ak sa mýlime?“ nie je vnímaná ako slabosť, ale ako znak intelektuálnej odvahy. A vyžaduje lídrov, ktorí namiesto presadzovania svojich názorov hľadajú spôsoby, ako sa učiť.

Zaujímavé je, že práve takíto lídri majú v turbulentných časoch najlepšie výsledky. Štúdia McKinsey & Company o firmách, ktoré zvládli covidovú krízu lepšie než konkurencia, ukázala, že spoločným menovateľom bola schopnosť lídrov nechať preveriť svoje predpoklady dátami a nebáť sa upraviť smerovanie.

Otázka teda neznie: „Ako presadiť svoj názor?“ Správna otázka znie: „Ako rýchlo zistím, že môj názor nie je správny?“ V tom je totiž ukrytý obrovský strategický náskok.