Telesná rozkoš, nový jazyk lásky: Čoho sa boji muži, čoho ženy a čo (ne)funguje v spálňach?

Prečo je podľa vás také ťažké hovoriť o sexe, či už doma medzi štyrmi očami, alebo aj verejne?

Pretože sex nie je len téma. Sex je zrkadlo toho, kým sme – a práve preto sa ho mnohí boja. Navyše, z psychologického hľadiska je hanba najsilnejšia emócia, ktorá bráni reči. Ak dieťa roky počúva, že „o tom sa nehovorí“, že „slušní ľudia sa o tom nebavia“, vytvára si podvedomý reflex mlčania a to sa potom prenáša aj do partnerských vzťahov. Preto aj tam, kde je láska, môže chýbať jazyk. O túžbe, odmietnutí, nespokojnosti či hanbe sa ťažko hovorí, ak na to nemáme slová – alebo bezpečný priestor. Sex je hlboko spojený s tým, ako vnímame samých seba, a keď sa o ňom máme rozprávať, v skutočnosti hovoríme o tom, čo potrebujeme, čo si želáme, čoho sa bojíme a ako sa cítime v prítomnosti druhého. A to je veľmi krehké. Nie každý to unesie – preto mnohí radšej mlčia. Vo vzťahoch tiež často platí: „Radšej nič nepoviem, než by som riskoval/a konflikt, výsmech alebo pocit, že som divný/á.“ Tento strach má svoje korene v predchádzajúcich odmietnutiach, niekedy v detstve, inokedy v predchádzajúcich vzťahoch.

Aké máva mlčanie následky?

Dvaja ľudia spolu spia, ale nerozprávajú sa o tom, čo prežívajú. To vedie k frustrácii, napätiu, nesúladu a často aj k nevere či úniku. Všimnime si tiež, že spoločnosť sexualitu buď tabuizuje, alebo trivializuje.

Ako to myslíte?

Že sa o sexe buď mlčí, lebo je to „neslušné“, alebo sa o ňom hovorí povrchne ako o výkone, čísle, triku. Len málo priestoru ostáva pre to podstatné: Ako vnímam svoje telo? Ako viem povedať „chcem“ a „nechcem“ bez strachu? Bez týchto rozhovorov sa z intimity stáva iba mechanika – a z partnerov iba dvaja osamelí ľudia v tej istej posteli. Naša spoločnosť naučila ľudí, že sexualita je súkromná, ale zároveň ich nechala v tom súkromí samých. A tu je ten paradox.

V čom je paradox?

Máme mlčať, ale zároveň by sme to mali „zvládať“. Máme