Izraelské a americké futuristické plány pre Gazu narážajú na 61 miliónov ton sutín
Po januárovej návšteve Gazy označil námestník generálneho tajomníka OSN (Organizácie Spojených národov) Jorge Moreira da Silva rozsah ničenia v tomto území za „ohromujúci“.Odhadol, že v priemere je dnes každý človek v husto obývanom pásme „obklopený 30 tonami sutín“.
Táto šokujúca úroveň deštrukcie vyvoláva naliehavé otázky o tom, ako a kto by mal Gazu obnoviť. Od roku 2023 sa objavilo množstvo plánov obnovy a ďalších iniciatív, ktoré sa snažia predstaviť, ako by Gaza mohla vyzerať po definitívnom ukončení konfliktu. Ktorá z týchto vízií však napokon určí jej budúcnosť?
Plán izraelskej vlády Gaza 2035, predstavený v roku 2024, načrtáva trojfázový program integrácie Pásma Gazy do zóny voľného obchodu s egyptským prístavom Al-Aríš a izraelským mestom Sderot.
Vizualizácie vytvorené pomocou umelej inteligencie zobrazujú futuristické mrakodrapy, solárne farmy a zariadenia na odsoľovanie vody na Sinajskom polostrove. Plán zahŕňa aj pobrežné ropné plošiny a nový vysokorýchlostný železničný koridor pozdĺž cesty Salah ad-Dín, hlavnej dopravnej tepny Gazy, ktorá spájaj mesto Gaza s Rafahom.
Podobne futuristickú víziu pre Gazu navrhla aj vláda Spojených štátov. Jej plán Gaza Reconstitution, Economic Acceleration and Transformation Trust z augusta 2025 predstavuje postupný rozvoj moderných „inteligentných miest“ poháňaných umelou inteligenciou v priebehu desiatich rokov. Plán, ktorý by Gazu zveril do správy amerického poručníctva, naznačuje, že jadrom „pretrvávajúceho povstania v Gaze“ je zlé urbanistické plánovanie.
Obnova Gazy
V prezentovaných slajdoch bola Gaza zobrazená ako „Riviéra Blízkeho východu“ s luxusnými prímorskými rezortmi, lesklými výškovými budovami, obytnými zónami a modernými dopravnými uzlami.
Podľa medializovaných informácií sú americké aj izraelské vízie výrazne ovplyvnené ekonomickým plánom pre Gazu od amerického profesora ekonómie Josepha Pelzmana. Ten v roku 2024 v jednom podcaste uviedol, že jeho plán by zahŕňal zničenie Gazy a jej vybudovanie úplne od začiatku.
Na rozdiel od amerických a izraelských vízií zahŕňa februárový plán Gaza „Phoenix“ z roku 2025 priamy vstup obyvateľov Gazy. Oveľa viac sa zameriava na zachovanie a obnovu existujúcich budov, kultúry a sociálnej štruktúry enklávy.
Plán vypracoval tím medzinárodných expertov spolu s odborníkmi a akademikmi z Gazy, Západného brehu a palestínskej komunity a počíta s fázou obnovy a rozvoja v trvaní najmenej piatich rokov.
Ďalšie plány z arabského sveta pristupujú k obnove technokratickejšie, no stále počítajú s pomerne krátkym časovým horizontom. Patrí medzi ne aj päťročný plán skupiny Al Habtoor Group so sídlom v Spojených arabských emirátoch, ktorý sľubuje Palestínčanom 70-percentný podiel vo holdingovej spoločnosti, ktorá spravuje obnovu Gazy.
Ako realistické sú teda tieto rôzne vízie a nakoľko sú inkluzívne voči obyvateľom Gazy? Obnova miest po vojne si vyžaduje čas, financie a miestne zdroje. Dokonca aj v Číne, krajine s dostatkom zdrojov a kvalifikovanej pracovnej sily, sa nové veľké mestá len zriedkavo dokončia za menej než 20 rokov.
V Gaze bude obnova navyše komplikovaná tým, že sa tam nachádza približne 61 miliónov ton sutín, ako aj ďalší nebezpečný odpad vrátane nevybuchnutej munície a ľudských pozostatkov. To všetko bude potrebné odstrániť ešte pred začiatkom výstavby, pričom OSN odhaduje, že odpratávanie sutín by mohlo trvať až 20 rokov.
Pre porovnanie, poľská metropola Varšava zažila počas druhej svetovej vojny podobnú mieru zničenia a obnova jej historického centra trvala štyri desaťročia. Časové rámce obnovy načrtnuté vo všetkých plánoch pre Gazu sú výrazne kratšie a aj pri využití moderných stavebných metód sú pravdepodobne nerealistické.
Vízie na úkor obyvateľov
Americké a izraelské vízie navyše nezahŕňajú Palestínčanov k plánovaniu budúcnosti Gazy a úplne obchádzajú potrebu konzultácií s miestnymi obyvateľmi a komunitnými skupinami. Kritici preto tvrdia, že plány predstavujú „urbicídu“ — vymazanie existujúcich kultúr prostredníctvom vojny a následnej obnovy.
Správy, podľa ktorých by obyvatelia Gazy mali v rámci amerického plánu dostať hotovostnú ponuku 5-tisíc dolárov za „dobrovoľný“ odchod z Gazy, ako aj dotácie, ktoré pokrývajú štyri roky platieb za nájomné mimo územia Gazy, tieto obavy len prehlbujú.
Zároveň, americký plán nepočíta s tradičným systémom pozemkových kompenzácií pre obyvateľov, ktorí počas vojny prišli o domy a podniky. Namiesto toho im majú byť ponúknuté digitálne tokeny – poukážky – výmenou za práva na opätovný rozvoj ich pôdy.
Tieto tokeny by bolo možné v budúcnosti vymeniť za byt v jednom z nových miest v Gaze. Plán však zároveň počíta s tým, že predaj tokenov investorom bude použitý na financovanie obnovy. Rada pre americko-islamské vzťahy (Council on American-Islamic Relations), najväčšia moslimská organizácia na ochranu občianskych práv v USA, tvrdí, že „masová krádež“ palestínskej pôdy prostredníctvom tohto systému by predstavovala vojnový zločin.
Plány Phoenix a ďalšie arabské vízie, ktoré kladú dôraz na zapojenie komunít a opravu či obnovu existujúcich štruktúr, sú aspoň krokom správnym smerom. Bez plne demokratického konsenzu o tom, ako Gazu obnoviť, je však ťažké predstaviť si, ako by mohol byť hlas jej obyvateľov skutočne vypočutý.
Nech už napokon zvíťazí ktorákoľvek vízia, história ukazuje, že povojnová obnova je úspešná vtedy, keď sa na nej podieľajú tí, ktorých životy boli zničené. Do istej miery to – paradoxne – dokazuje aj americký Marshallov plán, ktorý financoval obnovu mnohých európskych ekonomík a miest po druhej svetovej vojne a dosiahol úspech vďaka úzkej spolupráci s občianskou spoločnosťou a miestnymi komunitami.