Krst ohňom pri Sokolove. Československí vojaci v prvom boji obstáli so cťou, ich hrdinstvo po vojne zneužili

Pohľad na obzor neveští nič dobré. Vzduch nad zamrznutou hladinou rieky Mža sa chveje od mohutného dunenia a horizont pomaly tmavne. Nie od mrakov, do siva ho sfarbuje dym z výfukov ťažkej bojovej techniky.

Je pondelok 8. marca 1943 popoludní a na ukrajinskú dedinku Sokolovo práve začína útočiť nemecká 6. tanková divízia, aby sa v tomto úseku pokúsila o prielom a priblížila sa z juhu k Charkovu.

V obranných postaveniach, ktoré len pred pár dňami v krutom mraze vyhĺbili do stuhnutej zeme, už čakajú odhodlaní vojaci, ktorých jediným cieľom je nepriateľský útok odraziť. Majú na sebe sovietske uniformy, no nie sú príslušníkmi Červenej armády. Trikolóry a odznaky s levom na ich čiapkach jasne vypovedajú, odkiaľ sú.

Pre stovky vojakov 1. československého samostatného poľného práporu sa v tejto chvíli končia teórie z výcvikových stredísk a začína sa krst ohňom. Čelia drvivej presile, proti desiatkam nemeckých tankov, samohybných diel a bojových vozidiel majú k dispozícii len pár ľahkých kanónov, mínometov, protitankové pušky, guľomety a granáty.

Bude to tvrdý boj, potrvá dlhé hodiny a zmení sa na zúrivý zápas o každú piaď zeme. Z doterajších exulantov sa v ňom zrodí reálna bojová sila. V žiari horiacich trosiek domov, uprostred výbuchov a ohlušujúcej paľby vzniká nová identita armády, ktorá pred štyrmi rokmi prišla o vlastný štát, no nikdy nestratila vôľu zaň bojovať. Sokolovo sa stáva symbolom odporu, ktorý onedlho prekročí aj hranice ukrajinskej stepi.

„Bol to prvý boj obnovenej československej brannej moci. Náš neveľký poľný prápor sa uchvatiteľom republiky postavil na odpor a čestne obstál,“ napíše neskôr veliteľ jednotky Ludvík Svoboda vo svojej knihe Z Buzuluku do Prahy.